Mors ultima linea rerum

Smrť je poslednou hranicou všetkých vecí.
Tam sa končí všetko, čo sa kedysi začalo.
Nikto ju neobíde, tak radšej vravím k veci.
Život nie je niečo, čo sa začať ani nemalo.
Za jeho hranicami sa ďalší život isto kriesi
a objavujú sa nám nové veci a nové nádeje.
Všetci umierame, ale všetci vieme kdesi
v hĺbke duše, že sa vlastne nič nedeje.

V smrti sa všetko končí a všetko začína.
Nie je definitívna a nie je posledná.
Keď tak rozmýšľam, konečne mi zapína,
že i tá oslava smrti, tá posledná,
keď sa s nami mŕtvymi všetci lúčia,
je oslavou nového života za hranicami
myslenia. Kvôli mŕtvym sa zbytočne mučia
naši blízky. Pohľad hraní sa mi.

Som zahľadený do svojho posmrtného života.
Je plný šťastia a nedozerných lúčin.
Kdesi v diaľke sa nám slnko ligotá,
a i keď sa s vami nerád lúčim,
viem, že už krajšieho miesta niet.
Preto nesmúťte. Je to úplne zbytočné.
Už bolo dosť elégií a smutných viet.
Nespievajte už ďalšie piesne smútočné.

Smrť je poslednou hranicou všetkých vecí,
ale len vecí, ktoré skutočne chápeme.
V živote sme boli ako slávik v kleci,
ako blázon, čo myslí zvrátene.
Na slnku týchto nedozerných lúčin vieme.
Už chápeme všetkým nepochopiteľným veciam,
a vieme o všetkom, čo v nás drieme.
Preto sme dali zbohom slávičím kleciam.